16. 10. 2009
PARTNERSTVO A VZŤAHY
Žiarlivosť nie je prejav lásky, žiarlivosť je prejav strachu, že ostanem sám. Nejde mi až tak o partnera ale o vyplnenie mojej samoty, vidíš ten rozdiel? A tak ja používam partnera ako prostriedok na vyplnenie svojej osamelosti, ide mi o mňa a nie o partnera a to vylučuje lásku. Lebo láska nemôže byť zviazaná strachom a mojími sebeckými túžbami, to len spoločnosť nás naprogramovala v toto veriť.
Partner je len spolupútnik, blízka osoba, žiadne šťastie, naplnenie či jediný zmysel života v ňom nie je. Kto nedá vzťahu hodnotu takú aká mu patrí - nie takú po akej túžim - tak bude s partnerom v rozpore. Najbližší rozpor - v tej chvíli - sa ukážem ja a vzťah taký aký je, ale ja zase pokračujem v hre, už som si zvykol, žijem vo vzpomienke a môj zmätok ma oklame myslieť si že milujem, lebo nechcem byť sám.
Ľuďom na sebe nezáleží, používame sa vzájomne ako prostriedok k niečomu. Nie je to nič strašné, ak to proste skutočne vidíš, sám na sebe, že aj ty si taký, nemáš dôvod odsudzovať druhých a práve naopak si k ľuďom srdečnejší, lebo vieš v čom to žijú, súcitíš s nimi.
Odpúšťanie je nepodstatné, vždy zanechá jazvu a preto to nie je vlastne odpustenie. Odpúšťam pod tlakom či už duchovným, mravným či zo strachu. Podstatná je príčina toho, teda hnev. Poznaním svojho vnútra, čo je princíp ľudskej mysle- princíp JA - predídem príčine - hnevu a tak ani nie je čo donekonečna odpúšťať a hrať sa s dôsledkami.
Konflikt, hnev atď nie je normálnou súčasťou života, ale odkrýva moje vnútro, ukazuje ma, aký som. Ktorá strana má pravdu je pritom absolútne nepodstatné, podstatné je to ako sa chovám, čo hovorím a ako reagujem a nie to, že či ja mám pravdu.
Sex či masturbácia je prirodzená súčasť života, všetky náboženstvá ho obmedzujú, ale to je nezmysel. Sex je telesná a psychická potreba tak ako jedenie. Je nezrelé striedať partnerov, ale ide o to sex pochopiť a dať mu jeho miesto aké mu patrí, nie aké by som chcel aby malo miesto a nečakať v ňom nejaké naplnenie a uspokojenie.
Prečo sa niekto vysmieva, povyšuje a odsudzuje jemne či zjavne? Nie je to práve a len preto, že si tým kompenzuje svoje komplexi, neustále si niečo dokazuje a tak preto sa potrebuje dať nad niekoho povýšením seba? Ak žijem vedomejšie, pravdivejšie, tak si nemusím niečo dokazovať.
Ľudia sa nedelia na hlúpych a múdrych ale na menej vedomých a viac vedomých. Menej či viac to je nepodstatné. Podstatné je, že sa vieš učiť aj od takzvaného najväčšieho „hlupáka“. Ak to dokážeme, tak uvidíme, že hlupák neexistuje, lebo každý má účel tu.
Ak sa ľudia nevedia stretnúť v myšlienkach je to smutné, je to umelý vzťah. Ja mám svoje predstavy, ty svoje, sme v skutočnosti vzdialení, nerozumieme si, je medzi nami odstup, sme na dvoch brehoch a medzi nami je rieka. Aj toto ale treba vedie prekonať a vidieť v druhom jeho vlastnú krásu.
Cez vnímanie seba, cez moju reakciu, cez mô vzťah, teda môj postoj k hocikomu uvidím celú svoju obmedzenosť a sebastrednosť. Najprv sa uvidí moje veľké, obrovské JA - pýcha a sebectvo. Neskôr sa to týmto slovom už nedá úplne označovať, lebo sa odkryje nová úroveň a to strach, zmätok a nevedomosť, ktoré sú príčinou toho.
Tak ako je niekto múdry, tak je i hlúpy. Ako je niekto hlúpy, tak je aj múdry.
BOH
Duchovná viera žiadnym spôsobom nikomu nepomáha. Je to len hľadanie útechy a bezpečia, čo je pohyb zmätku a strachu a preto to nemá hodnotu. Celé je to abstraktné, neskutočné a špekulatívne. Človek vo viere necíti nejakého boha, ale cíti sa bezpečne v predstave, ktorú si ľudia vytvorili, predstave a túžbe do ktorej premietol svoju nádej, svoj zmätok a to je to, čo ho zohreje, s bohom to nemá nič spoločné.
V boha sa dá veriť aj keď je človek úplne proti akejkoľvek viere. Duchovná viera na ktorej staviam, je len kolektívna túžba, kolektívna neschopnosť, veriť znamená nechápať a nevidieť, nemať záujem, človek je plne uzavretý a neistý. Človek nevie a preto len verí. Byť čo i len trocha opretý o boha je úplne scestné, predovšetkým preto, lebo ľudia, náboženstvá, kňazi, guruovia, psychológovia či vedci atď ani len netušia čo to vlastne je. Všetko je len o mojom záujme, je to iba a len na mne a keď budem dychtivý pre pravdu, keď nehľadám žiadne útočisko a bezpečie ale pravdu, tak mi napomôže aj život.
Tam kde sa odvoláva či vraví sa o bohu, tak tam sa jedná o klam a teda pascu. S týmto slovom treba narábať mimoriadne opatrne, pretože najvacsia manipulácia je práve cez ľudí ktorí o bohu vravia. Radšej nech sa spomenie slovo život. Boh je najväčším neznámom aké vôbec existuje a my ľudia sme si z toho spravili niečo známe. O bohu nevedia vôbec nič obzvlášť tí, ktorý ho majú v ústach. Stačí čo i len občas.
Toto je nešťastný príklad ale napr.: ak žijem boha, tak nepoviem, že verím v boha ale, že viem o bohu, vidíš ten rozdiel? Tak duchovná viera je vo svojej podstate neistota, je to niečo úplne scestné, je to len hľadanie útechy. Akákoľvek duchovná viera plne bráni pravde, lebo je to falošný záver na ktorom je človek pripútaný. Navyše viera rozdeľuje ľudí a vytvára konflikty. Viera patrí starému stratenému svetu, nový prístup je vhľad. Vhľad do seba, do principu ľudskej mysle teda ega.
Ak vidím jablko, tak neexistuje tu žiadne miesto pre vieru v jablko. Ono proste je, vidím ho, je to jablko, je to skutočnosť. Ale keď jablko nevidím, tak si vytvorím niečo pseudo, nejakú najlacnejšiu náhradu - budem v jablko veriť - chápeš a vidíš to? Verím, preto lebo neviem. Ak teda v neho verím, tak ho nevidím. Viera znamená nevidieť je to mŕtve a klamné. Miesto jablka si stačí dosadiť slovo boh, princíp je rovnaký.
Viera je ukazateľ nezáujmu, pochybnosť je ukazateľ záujmu. A kto nemá záujem skončí vo falošnej predstave, ktorú si urobí skutočnou.
Boh v akejkoľvek náuke sa stal pre ľudí, len uväznením. Je to len pasca a manipulácia. To nie je ale proti bohu ale proti predstavám a naším túžbam, ktorým veríme.
NÁBOŽENSTVÁ A DUCHOVNÝ UČITELIA
Neexistuje tu žiadna svätá kniha, slovo božie a pod. Je to nezmysel. Je to produkt ľudí žijúcich sebaklamom. Nemôže sa vtesnať nesmiernosť života do nejakej knihy. Nemôže sa pravda obaliť do slov, lebo slovo je nesmierne obmedzené, zavádzajúce a klamné. Vôbec nejde o to, že slovo niečo symbolizuje, kto si to myslí, len sa hrá so slovami, žije prázdnymi slovami a skutočnosť mu uniká.
Guruovia sú obyčajní ľudia zviazaný klamnou tradíciou, predsudkami, poverami a predovšetkým vierou. Opierajú sa o vyššie autority, citujú ich, odvolávajú sa na nich a čerpajú z nich. A to je práve ten klam, lebo človek žijúci pravdou, nemá nikdy potrebu sa odvolávať na niečo vyššie či iné ako je on sám. Kto sa odvolá čo len raz na niekoho, robí to preto, lebo nevie o pravde a utvrdzuje si to v niečom väčšom ako je on, ubezpečuje sa tak. Citujem či odvolávam sa na niekoho preto, lebo som stratený a tak tento zmätok treba pochopiť hneď na začiatku.
Duchovná viera nie je nepravdivá a pravdivejšia, neživá či so srdca atd. Živá viera, najpravšia viera či tá so srdca je stále tá klamná rozumová abstraktná viera, len jej človek dal vyššiu úroveň. Problém je to, že človek verí a nie v čo a ako verí. Verím preto, lebo mi to poskytne ohromnú istotu v tomto zvláštnom svete, dodá mi to bezpečie a útočisko, zohreje ma to, lenže to nie je skutočné. Vidíš tie nevedomé motívy? A preto je človek mŕtvy. Duchovná viera je pohyb zmätku a strachu a preto nemá hodnotu. V pravdu nestačí veriť, ale treba ju nájsť, chápať, vidieť a žiť. Jablko treba odtrhnúť, ochutnať a zjesť ho a to sa vierou nedá.
Pod svetlom býva najväčšia tma. Všetky náboženstvá sú len manipulácia ľudstvom. Nie sú pravdivé. V najlepšom prípade sú polopravdou, čo je ešte horšie ako klam, lebo ten sa aspoň ľahšie odhalí. Prvý krok je uvidieť všetky tie klamy, čo sú tu.
Biblia nie je svätá kniha, je to svätý podvod, hrubá manipulácia ľudstvom. Je ozaj zaujmavé ako sa takýto nezmysel drží toľko storočí a evidentne stále pokračuje. To že Ježis bol cnostný či povedal niečo pekné, netvorí monopol na pravdu, je to normálna ľudskosť a súcit, je to niečo úplne normálne. Treba to vidieť v celku.
Na západe sú kňazi – tu je pomerne ľahké odhaliť to, aký je to klam. Môžu byť cnostný, ale to je zo značnej miery hra a predstieranie. Na východe funguje ten istý princíp len na trocha vyššej úrovni. Guruovia sú obyčajný klamajúci sa kňazi zviazaní vierou. Ich nevedomý motív je presadiť seba a získať tak moc a peniaze. Vymenili ego svetské za ego svätské.
JEŽIŠ A BUDHA
Odkiaľ vôbec viem, že Budha, Krišna, Ježiš či môj učiteľ je osvietený, pravdivý, boží vyslanci a pod? Neviem iba si to myslím. Veď je to iba moja túžba, moja viera, môj zmätok, ktorý hľadá bezpečie v nich. Takáto zmätená myseľ nemôže obsiahnuť niečo skutočné a pravdivé, lebo sa stále pohybuje iba v rámci svojho zmätku, túžby a strachu a preto je neslobodná. Toto treba uvidieť na úplnom začiatku - že akýkoľvek prístup skrze vieru je mŕtva a ustráchaná vec. Až potom sa človek nebojí a vydal sa na životný oceán.
Niekto si vraví, že Ježiša, gurua či Boha cíti vo svojom srdci. Ak si ale vytvorím takú istú predstavu o ufúlanom a smradlavom Jožovi z ulice a budem tomu úplne veriť, tak budem aj Joža tak cítiť v srdci ako Ježiša. Ľudí hreje len predstava bezpečia, ktorú im Ježiš poskytne. S Ježišom to nemá nič spoločné.
Ak sa použije kresťanská terminológia, Ježiš je diablov najlepší pomocník. Lebo udržuje ľudstvo v nevedomosti, systéme a zmanipulované, čo zákonite plodí bolesť. V životnej terminológii je Ježiš len výplod strachov, túžob a nezáujmu ľudí. Ježiš s tým ale nemá nič spoločné, ide o to, čo si ľudia z neho vytvorili.
Budha sa stal takou pascou ako Ježiš. Ľudia si urobili z neho symbol a ten symbol ich polapil. Človek, ktorý má skutočný záujem nemá žiadny symbol, ku ktorému vzhliada či napodobňuje ho. Symbol je len prejav útechy a nádeje, čo je vlastne pohyb strachu. Je to stále viera.
Uvedomelejší človek nemá vystavené žiadne obrazy či sošky Budhu, Ježisa, či gurua. Nemá žiadny symbol, na ktorý by sa upínal a dúfal v neho, niečo čo mu dodá nádej, lebo chápe, že tieto symboly sú pohyb zmätku a strachu a pokiaľ sa toto nepochopí, tak nič nemá hodnotu, nič potom nie je skutočné. Je to všetko potom ustráchané a teda nikam nevedúce.
ZRKADLO
Každý je jedineční ale tam hlboko, kde nevstúpi rozum a slovo to nemôže správen popísať, kde vstúpi iba sebapoznanie, vhľad do seba, tak tam máme všetci jeden rovnaký princíp - JA. Egocentrita je nám všetkým vlastná, je jedno aký má prejav či je zosílená či zoslabená, čím je prekrytá, akú hraje hru, či je taká či onaká, ona je a to je to. Človek je obdobný ako hocikto iný, človek je ľudstvom.
Ak ťa niečo hnevá na niekom, tak presne taký podobný si práve ty, preto ťa to tak hnevá. Pokiaľ toto človek neuvidí, dovtedy bude žiť s ľuďmi a sebou v konflikte a hneve. Ak zrkadlo uvidí, hnev odpadne sám od seba, lebo zistí, že to je o mne a nie o druhom a ten druhý je dar aby som to uvidel.
Niekto odsúdi tak, druhý zase inak - presne podľa toho, ako je na tom teraz ten, kto posudzuje. Vlastne viacmenej žijeme vo svete, kde posudzujúci je taký ako ten koho posudzuje - on vlastne vraví o sebe. Zrkadlo odhalí len úprimnosť k sebe samému a záujem.
To, čo obdivujem na niekom, tak taký podobný som ja sám.
Moje rady pre niekoho sú práve to, čo sa potrebujem ja sám naučiť.
ŽIVOT
Ľudia ani len netušia, že žijú v klame - vo svojich túžbach a predstavách a že realita je úplne iná. Základným princípom našej ľudskej mysle je hľadanie bezpečia. Teda istoty a trvácnosti v niekom a niečom. Kto toto v celej hĺbke chápe a vidí, tak uvidí úplne zreteľne tie klamy čo sú tu a tak sa od nich oslobodí; lebo ich zreteľne vidí a tak odpadnú samé.
Niektoré druhy neuróz a depresií vznikajú najmä vtedy, ak človek hľadá šťastie a dáva zmysel tam, kde to proste neexistuje. Človek si výsostne povýšil niečo či niekoho na prvé stupienky, zidealizoval si to a tradícia a spoločnosť to podporuje. Ale život ukazuje, že nerobí správne. Depresie môžu byť zidealizované nereálne túžby verzus životná realita. Hľadanie naplnenia tam, kde to neexistuje.
Pochopenie nemá takmer žiadny zmysel. Treba vhľad, reálne, hlboké a skutočné videnie toho, vtedy to žijem. Pochopenie je abstraktná predstava, ktorej rozumovo prikývneme, vhľad je realita ako to, keď vidíš teraz monitor.
Ľudia nepotrebujú žiadne ilúzie, aby sa im žilo ľahšie. Každý klam nesie v sebe bolesť, preto lebo je klamom. Môžem sa v klame síce načas zohriať, myslieť si, že je lepší ako realita, ale čoskoro mi život ukáže skutočnú povahu klamu, teda vlastne mojej túžby. Pravda nikdy nebolí ak ju vidím úplne jasne. Zabolí iba to, ak žijem klamom a myslím, že žijem realitou, alebo si nechcem pravdu pripustiť, lebo je mi ľahšie z ilúziami.
Deliť veci, osoby či udalosti atď na dobré a zlé je úplne chybné. Dobro v sebe obsahuje aj zlo a naopak zlo dobro. Ak niečo označím ako zlé, polapí ma to ešte viac. Toto je nová úroveň vnímania – všetko je tu pre môj prospech. V zmysle sebapoznania, pohybu, učenia, prekročenia a výzvy.
Všetci hľadáme bezpečie v niečom – v partnerovi, rodine, pozícii, Bohu, guruovi atď. Boh či guru systém je tiež vonkajšia vec. Ak človek prežije, že neexistuje bezpečie, istota a naplnenie vo vonkajšku, že nedá sa veriť ničomu, transformuje sa mu myseľ sama od seba a prekročí tak celú ľudskú históriu.
Každý extrém v zmysle protikladov je asi nezmysel. Stredná cesta je hádam to pravé. Spája protiklady v jedno ale nie je ani jedným z nich.
Kto odsudzuje, ten nechápe - to je celé. Nevidí ďalej ako na špičku svojho nosa. Myslíme si, že odsúdením veci, osoby atď chápeme, ale je to práve znak nepochopenia a egoizmu. Ak skutočne a hlboko chápem tak nesúdim.
Život ukazuje, že duchovné systémy majú malú či žiadnu hodnotu obzvlášť v zmysle cesty k pravde. Zdá sa, že v hneve je skryté tajomstvo života. Preto vnímanie svojich reakcií je to, čo treba. A tak ego nie je zlé, ale je v ňom ukrytý poklad.
Ak začneš vidieť, tak sa ti to stane krížom, ktorý nesieš. Pretože sa to nedá zdeliť a ľudia žijú v predstavách. Ľudia nechcú počuť, nemajú záujem o pravdu, narúša im to ich bezpečie. Máme záujem len o hodnoty, ktoré sme tradične prijali.
Naše hodnoty, čo sme si historicky vybudovali a dali im prioritu sa stali našim väzením. Všetko má byť v rovnováhe, nič nemá byť výsostne dôležitejšie ako niečo iné.
Kvalita detskej mysle je to po čom každý túži. Narodíme sa božskí, nevinní. Ale spoločnosť nás sformuje do egocentrity – sebastrednosti a svoju božskosť stratíme. Deti sú ďalej ako dospelí. Malinké deti vidia duchov, auru či astrál, ale potom zabudnú a uzavrie sa im to.
Ja viem. A čo vlastne viem? Svoje predsudky, domienky a vieru, ktorú som prijal zo zmätku a ktorá vyústi v moje pseudovýsledky, lebo nevidí sa potlačená časť, ktorá sa vyplnila duchovnom. Kto si myslí že vie, tak vôbec nevie. A ten kto nevie, ten napreduje.
Duchovno je život, učenie sa žitím.
Ak život zdvihne vlnu proti mne, tak ma chce na niečo upozorniť, chce ma posunúť a prebudiť, život ma tak chce učiť a preto neexistuje zlo ani nič zlé. Problém nie je v druhom alebo v niečom inom, problém tvorí môj postoj k tomu. A preto je tu všetko pre môj prospech.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
