Choď na obsah Choď na menu
 


8. 4. 2009

Ak človek nenájde skutočnú  povahu života, je odsúdený do rôznych rozporov a bolestí. Povaha života ale nie sú moje túžby ako by mal život byť a vyzerať, ale je to život tak ako v skutočnosti je. Ľuďom na sebe až tak nezáleží. Vo svojej úprimnosti môžeš hneď uvidieť, že aj keď cítiš nejakú náklonnosť k niekomu, v skutočnosti ti na ňom až tak veľmi nezáleží, že on je istým spôsobom viacmenej len obyčajný prostriedok na vyplnenie tvojej prázdnoty, nudy, je tu pre nejakú zábavu, pokec atď. Skutočné priateľstvo je skôr úplná výnimka, je čistejšie skôr v mladosti kým nás ešte systém nenaprogramoval. Ten kto si myslí, že má ozajstného kamaráta, najbližší rozpor odhalí hlbšiu a teda reálnu povahu kamarátstva. Teraz sa ale následne nemôže zatrpknúť, uzavrieť sa do seba, či odpísať toho človeka. To je nezdravé. Práve naopak, človek má byť otvorený a priateľský. Vzťahy sú dôležité a potrebné. Proste vidíš, čo vidíš - je to tak. Nezväzuješ ho do svojich ideálov a túžob, ani k nemu nemáš odstup, naopak ak to všetko vidíš si srdečnejší, lebo vidíš v čom to žije. Tak teda väčšina ľudí využíva druhých viacmenej len pre svoj prospech - pre seba. Môžu mu síce zniesť aj modré z neba preňho, no robia to pre seba koniec koncov. Napokon niečo za to očakávajú ako návrat pre seba v nejakej forme od neho a pod. Myslím, že totálna služba či záujem o druhého a pod, bez motívu či očakávania je skôr niečo výnimočné. Toto nenápadné, podvedomé a jemné sebectvo, ktoré sa cez slovo nedá zachytiť, uvidieť, spoznať a pochopiť a ktoré nám ľuďom je vlastné, je samozrejme ten istý princíp, ten istý vzorec mozgu, pre ktorý človek má partnera. Sebeckosť nie je v zmysle viny, ale v zmysle nezáujmu a strachu. Motívom sebeckosti je strach a preto to nie je v zmysle viny. Vôbec sa teraz nepíše proti partnerskému životu, to nie je tak mienené, bolo by to nezdravé, ale odhaluje sa podvedomie, teda motív. V partnerstve je toto vlastnenie zosilnené, lebo je to najdôležitejší objekt môjho záujmu. Čím väčšia žiarlivosť, tým viac chce človek vlastniť toho druhého. A čím viac ho chce zviazať iba a len pre seba, tým viac budú konflikty. Tak takýto spôsob spolužitia láskou nie je, ak myslím na to svoje. Svoje vlastnenie partnera ospravedlníme láskou a tým že žiarlivosť je prejav lásky. No nie je tak, žiarlivosť je prejav majetníckosti a motív majetníckosti je strach. Žiarlivosť viacmenej podľa mňa vždy bude, i keď minimálna. Ide len o motív a uvidením, reálnym hlbokým pochopením motívu, teda podvedomia sa človek sám od toho a bez snahy oslobodí. Ten druhý ma nespraví šťastným, možno na čas a v niečom, ale kľúč života tkvie inde. Ak v niečom hľadám štastie, napokon v tom nájdem len neštastie. Človek nemôže mať niečo priroritnejšie - výsostnejšie na prvom stupni v rebríčku hodnôť, všetko je dôležité. Prečo ale človek žiarli? Lebo partner mi patrí, je môj, dá mi bezpečie, istotu a teplo v tomto zvláštnom svete. Chcem bezpečie, istotu, niečo pretrvávajúce. Lenže povaha života je neistota, nič nie je trvácne, mení sa to a žiadne bezpečie neexistuje. Ak toto človek hlboko prežije, pochopí a uvidí, je od toho oslobodený, už sa nebojí a tak žiarlivosť klesla na minimum. Funguje sa potom takmer na inej úrovni. Treba mať predbežný plán a uvidí sa čo život prinesie a potom sa to bude riešiť. Tak sa odbúra hromada ľudského myslenia, ktoré by takmer nič nevyriešilo, len by spôsobilo bolesť. Skutočnej lásky je ako šafránu. 

 

V živote ide predovšetkým najmä o prítomnosť ale aj blízku budúcnosť. Ezoterici podmienení východom to radi nazývajú „tu a teraz“. Ak niekde sa natrafí na tento slogan, ide o nejaké slovo napokon, slovné heslo, frázu, ktorá poskytne radosť, lebo znie rozumne, ubezpečuje ma, ale ktorým človek takmer moc nežije, je to vyčítané, je to z kníh, nemá to zmysel a hodnotu. Ak by tým človek žil nazval by to po svojom a nie nejakým prázdnym neživým opakovaným sloganom z kníh. Je to ako keď kňaz rapká o Bohu. Je očividné, že Boh a pod. sa stal najväčšou pascou aká tu je. Nie som vôbec proti Bohu, lebo vôbec netuším čo to je. Knihy napokon nemajú cenu, sú produkované ľuďmi žijúcimi sebaklamom. Môže to znieť smiešne, sektársky či nerozumne ale je to proste tak, taká je povaha sveta. Prečo človek utieka k Bohu? Lebo sa chce stoj čo stoj vyhnúť sebe, vyhnúť sa podvedomiu, z ktorého má strach, svojím motívom o ktorých ani netuší, svojim strastiam, svojím bolestiam, svojej zodpovednosti. A tak toto všetko je vzorec pohybu mozgu človeka, ktorý je v protiklade so sebapoznaním, ten vzorec je pohyb zmätku. Je oveľa pohodlnejšie a ľahšie nasledovať ideu Boha, ktorá tu tradične funguje či nasledovať duchovný systém nejakého vodcu, ako spoznať svoje najhlbšie vnútro. A tak Boh nemá cenu, je kdesi tam ďaleko v úzadí ako niečo nepodstatné, ako niečo scestné, ale stále podnetné a tajomné. Ani by človek neveril ako žijeme skrze doslovné významy slov na ktorých sme sa dohodli, že majú taký a taký význam. Slovo je veľmi obmedzený prostriedok na zdelenie a nie je reálnym opisom veci. Slovo je pascou. Slová ale treba vážiť, lebo ak niekoho nazveš debilom, tak jeho to do debila formuje. Deti či ľudí treba aj pochváliť, aby sa správne formovali a nie hľadať na nich chyby. Ľudia zvyknú preberať predsudky, nezmysli či polopravdy od druhých a pozerajú sa na druhého potom skrze predstavu, ktorú od niekoho prevzali či ktorú si vytvorili. Lenže človek nie je len to. Ak ho spoznáš v niečom inom, tak sa upraví aj predstava o ňom. No späť k bohu. Boh vlastne stratil svoj význam a to len na základe toho, lebo človek spoznal podvedomý motív, ktorý ho k Bohu hnal a zistil, že únik nič nerieši. Niektorý veriaci už chápu, že viera na základe rozumu nemá cenu, že viera musí byť živá či so srdca, no lenže to je stále tá istá rozumová viera len vo inej forme a preto ju tak cítia.

 

 

Hľadáš v drogách boha?

Čo je to za móda?

Nepresunieš sa do iného rozmeru,

to len tvoj mozog pôjde do zberu.

 

 

Veľa ľudí stráca sily, lebo chcú "oživiť mŕtve" a nemajú ani záujem, chcú žiť len vo svojom vyšlapanom chodníčku, vo svojom vyzdobenom väzení, v rutine a monotónnosti, cítia sa tak v bezpečí. Ale to bezpečie je ilúzia, veď je to strach, ktorý sa chce opiť a otupiť, aby preboha už len nenaliehal na mňa. A tak ak zdvihne život vlnu proti mne, tak sa vidí, že nie je to zlé ale slúži to k môjmu prebudeniu. Ak hľadáme Boha alebo to nazveme  Budhom alebo ezoterikou, štastím atď je to napokon vlastne to isté.

 

 

Vravia o tom všetky knihy!

Ako by sa mohli zmýliť?

Zavriem oči a som Budha,

otvoria sa - zas som nula.

Zohrieva ma ten pocit,

že môžem utiecť k Budhovi,

z toho môžem blúzniť,

fakt ale je, že som nulový.

Pravda potom nie je v Budhovi

ale v tom, že som nulový.

 

Odsudzovanie, ohováranie, výsmech, konflikt, hnev a pod. je znakom nevedomosti. Môže byť len tam, kde sa človek nepozná, nevidí sa, kde ešte neprišiel do styku so sebou, ak je chytený v sebe samom. Je to problém nás všetkých.  Ak spoznávam seba, t.j. nevedomie, tak automaticky spoznávam aj všetkých ľudí – to je to isté  a keď spoznávam seba teda druhých, tak niekoho len tak ľahko neodsúdim, lebo ho viem pochopiť. Preto môže byť odsudzovanie a hnev iba tam, kde je nepochopenie, nevedomosť seba. Potom je tu ale ešte hlbšia problematika: hnev. V tom je hádam skryté celé tajomstvo života.

 

To, čo mi na niekom vadí, tak to isté či podobné mám v sebe. Ak sa to nevidí, stačí pomenovať to, čo mi tak na niekom vadí a potom hľadať, že či sa ja takto obdobne nechovám k niekomu či všeobecne. Potom to ide aj bez menovania, len uvedomením. Ak som úprimný k sebe, hneď na to prídem. To, čo na niekom obdivujem, tak taký podobný som ja. Podobné sa priťahuje. Rady, ktoré rozdávam, sú predovšetkým rady pre mňa samého. To ako niekoho vidím - to som ja sám. Zrkadlo je prekryté hmlou, ale tá sa ľahko rozplynie ak je človek k sebe úprimný a vnímavý. Je to jednoduché: na druhých si všimnime a posúdime práve to, čo dokážeme uvidieť, kde teraz sme. Niekto odsúdi tak, druhý zase inak - presne podľa toho, ako je na tom teraz ten, kto posudzuje. Dá sa povedať, že posudzujúci je to, čo posudzuje. Zrkadlo je nástroj na minimalizovanie konfliktov a hnevu, je to sebapoznanie. Lebo ak uvidím, že to, čo ma tak poburuje na druhom, je moje zrkadlo - že ja som to, tak ten druhý v podstate odpadne aj s mojou zlosťou na neho, lebo to je predovšetkým a len o mne a on je dar pre mňa aby som to pochopil a uvidel. Vlastne ono to neodpadne, ono sa to ani nezachytí a preto sa to nerieši, ale k tomu je potrebné ešte sebapoznanie. Prípadne je tam ešte idealizovanie, neprímanie, hľadanie naplnenia skrze vonkajšku či pocit vzruchu skrze posudzovania. Toto je prvé zrkadlo.

 

Každý je jedineční, ale tam hlboko vo vnútri, v štruktúre človeka, v ľudskej psýche, sme si až príliš podobní. Všetci prechádzame strasťami, hnevom, prázdnotou, nenaplnenosťou, strachmi, egocentrizmom atd, možno nie teraz ale potom. Všetci pracujeme na JA princípe, čo je v podstate ego. Je jedno či je to viac či menej, či akú to má formu. Je to a to je to. Vidieť, že človek je ľudstvom sa dá len sebapoznaním. Človek reaguje (zväčša mechanicky k sebazachovaniu sa a sebapresadeniu) a z tejto kvality je zložená jeho psýcha. A táto kvalita je podobná všetkým ľuďom, stojíme na podobnom základe. Čo je podobné je vlastne rovnaké. Teda moja psýcha, tam hlboko, je psýchou všetkých ľudí. Tvoj problém je problém ľudstva, ľudí. Sme jeden celok. Človek je ľudstvom je mimo chápania, myslenie to nezachytí, to sa iba vidí. Teda vonkajší svet, to ako vnímam, je odrazom môjho vnútra. Toto je druhé zrkadlo.

 

Farby neba, zvuky vody,
prechádzkou do prírody.
Jas slnka, voňa lesa,
konvalinka z bytia plesá.
Cítim ťa, buď,
teraz, teš sa.


Protikladné túžby mysle,
neoznacovať, nemenovať;
v zmysle to je,
ja som,
ty si,
či vy ste.
Neposudzovať,
to je hmlisté.
Všetko je to isté.
Zrkadlo je všetko;
nič už nieje isté,
doslova a v zmysle.

Ľudstvom som,
problém môj
je problém tvoj;
nie si ty, či ja,
som; len som.

Dotyk slnka, ticho lesa

nevinnosť aj v ľuďoch plesá.

Voňa bazy a spev vtáka,
zatiahlo sa, veď sa zmráka.
Hrmí a jasá hrom,
krása je i v ňom,
som tu - teraz v tom
krása je láska,
padá z oka páska,
mágia dúhy,
po ceste
bytím prúdi.

 

Väčšina ľudí i keď len tak hlboko v kútiku mozgu verí viacmenej na osud, karmu a pod. Aspoň trocha žijú slovným sloganom, ktorý ich opije a upokojí – čo má byť sa stane. Ale je tak naozaj? Otázka osudu je zaujmavá. Čo sa týka osudu, tak vôbec neviem ako to s ním je. Môj momentálny názor - predsudok je taký, že osud existuje aj neexistuje zároveň. Isto si život aj tvoríme. Domnievam sa, že silná vôla, aktivita, chcenie predčí všetok osud, veď koľkokrát sme sa už o tom presvedčili sami? Ak niečo fakt veľmi a úplne chcem a niečo pre to robím, zo zápalom a záujmom, tak to aj dosiahnem napokon. Tá náhoda je vlastne plod môjho záujmu a aktivity. Trebárs to nemusí tak doslovne platiť v oblasti psýchy, tak sa práve môže vyvolať väčší nepokoj. Podľa mňa zmysel života tkvie v záujme. Niekto sa ale môže klamať, že má záujem, no v skutočnosti nemá. Preto sa musí odhaliť podvedomie – spoznať sa - odhaliť korene a motívy, lebo inak je človek potom povrchný a má tak mimoriadny sklon k prežitiu života v nereálnych predstavách, teda klame a to spôsobuje strasti. Preto človek musí odhaliť to skryté - podvedomie, hlboko uvidieť a pochopiť, že základným princípom fungovania ľudskej psýchy je hľadanie bezpečia a istoty a že motív toho je strach a preto to nemá hodnotu. A že neexistuje žiadne bezpečie či istota. Tento samotný vhľad ho oslobodí. A až odtiaľto sa človek pohybuje k niečomu skutočnému  a oslobodzuje sa, lebo jeho hnacia a skrytá sila už nie je strach. Toto oslobodenie musí byť na začiatku a nie postupne potom.

 

Človek, ktorý má záujem, ten sa osudom vôbec nezaoberá, lebo vie, že akákoľvek forma viery, tu teraz viera v osud, je len vyhnutie sa svojej zodpovednosti. Ak človek nechce sa pozrieť na seba, prežije život v strasti a klame a iba prispeje svojím nezáujmom, svojou spoluzodpovednosťou do kolektívneho zmätku a strasti. Takže všetko je iba a len na tebe samom.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.