Choď na obsah Choď na menu
 


NOVÁ MYSEĽ

9. 5. 2020

Ako tak človek žije a zaujíma sa, všimne si, že okrem technologického pokroku, ktorý napreduje veľmi rýchlo sa človek už stáročia nejako výrazne psychicky nezmenil, stále sa vedú vojny, ľudia sa hádajú a odsudzujú, jeden stoji proti druhému, každý prechádza nejakým utrpením a strastami, každý prechádza hnevom, prázdnotou, konfliktmi atď a každý z nás má svoj spôsob myslenia - svoju vieru.

 

 

 

Človek nie je zlý, taký či onaký, sme len obeť svojho ega, to je všetko. Som len obeť svojej sebazaslepenosti, ktorou som. Nie za všetkým hľadaj ženu, ale za všetkým hľadaj ego :D ja je sebectvo. Samozrejme svet nie je len čiernobiely a každé zlo v sebe nesie napokon aj dobro a naopak dobro v sebe nesie aj zlo. A tak má možno všetko zmysel. Odsudzujem druhého, lebo neviem ho pochopiť, neviem sa ním akoby stať - chápať, cítiť a prežiť ho. Ak ním ale viem byť, tak ho neposudzujem. Keď sa voči mne zdvihne kritika, tak ona nie je na základe ničoho, ale na základe niečoho. Bez vetra sa ani lístok nepohne a tak druhý môže a zväčša aj vidí mňa oveľa lepšie ako ja sám. Takže kritika je zväčša oprávnená, je v nej kus pravdy. Preto vznikla a treba ju nechať sebou prejsť a nebrániť sa a obracať to späť, ale sa zamyslieť, prečo sa to hovorí.

 

 

 

Úprimnosť k sebe je mimoriadne dôležitá vec. Platí pravidlo, že ten kto odsudzuje, je tým čo odsudzuje, že on je taký. Ak taký nie som, tak sa o to nezachytím a celému hnevu sa tak predíde. Človek posudzuje zo svojej úrovne vedomia, kde je teraz a preto môže povedať len zrkadlový obraz seba. Je to obojstranné zrkadlo. Ak je niekde odsudzovanie, týka sa to kritizujúceho aj kritizovaného. Obaja sú v tom, obaja sú takí podobní. V skutočnosti naživo vravím o sebe. Ak to nevidím, stačí pomenovať to, čím ma niekto hnevá. Potom nájdem niekoho vo svojom živote, ku ktorému sa ja tak podobne chovám.

 

 

 

Vonkajšok je odraz vnútra, lebo vnútro stvorilo stav sveta navonok. Je naivné si myslieť, že ja som iný, že stojím akosi mimo tohoto balastu. Princíp sveta, našich životov, každého jedného človeka bez výnimky stojí na sebastrednosti, egu, Ja - akokoľvek to pomenujeme, je to to isté. Kolom dokola ide napokon takmer vždy o mňa a to moje. Princíp ľudskej mysle je sebastrednosť, toto ego je ako strom, ktorý má rôzne vetvy. Každý z nás je týmto stromom a vetvy sú prejavy ega. Niekto má jednu vetvu silnejšiu, druhý slabú či zakrpatenú, ale stále je to len strom a či je veľký či malý, nie je podstatné. Svet je v egocentrickom pohybe, rovnakom pohybe, ktorý prebieha v každom z nás. Vo svete je to iba zosilené. A toto Ja je tvorcom stavu dnešného sveta, našich životov. Aj preto je človek ľudstvom, aj preto je človek svetom. A tak problém človeka je problémom sveta.

 

 

 

 

 

Je tu veľké množstvo duchovných systémov, no ak sa človek na to bližšie pozrie, je to len to konkrétne staré náboženstvo len trocha poupravené. Napovrch vyzerajú mimoriadne hlboko a pravdivo. Aj ateizmus je viera, lebo verím, že neverím. Sledujme to teraz po kroku. Každé duchovno funguje skrze vieru: ja verím v Ježiša, v Budhu, v nejaký systém či knihu, alebo gurua, že je osvietený a má metódu. Duchovný človek má teda vždy vieru. Je to už asi chemická súčasť človeka tento prístup skrze vieru. Sledujme: ja neviem, akoby som to mohol vedieť, že napr. môj majster je osvietený, že Ježiš bol absolútne pravdivý, ja to vôbec reálne neviem, nemám s tým prežitok, len verím, domnievam sa, chcem aby to tak bolo. Takže zhola - ja neviem, len verím. Vidím tento mimoriadne dôležitý krok? 

 

 

 

Iste mám nejaké poznatky a vhlady ale fungujem skrze vieru. Tá je motorom, princípom. Aká je moja úprimná odpoveď na toto? Je to skutočnosť? Ak som zamotaný, odpoviem si na otázku: mám vôbec o toto záujem? Ak sa dobre na to pozriem, tak uvidím, že ja nemám ani nejak záujem o pravdu, ale len o bezpečie, ktoré mi viera ponúka. Je v tom istota, môj zmätok, prázdnotu a márnosť tým potlačím. Takže verím, aby som našiel bezpečie. Viera je len moja či naša túžba, aby to tak bolo, nie je to skutočnosť, nie je to môj prežitok, je to domienka, je to len moja alebo kolektívna túžba, aby to tak bolo. Nie je to jednoduché? Vidím to skutočne? Ak sa pozriem na seba zreteľne to uvidím. Treba byť úprimný k sebe. Takže mne nejde ani o pravdu, ale ide mi o to s niečim väčším ako som ja sa stotožniť a nájsť v tom istotu a bezpečie. Takže motív viery je bezpečie. A to hľadám kvôli zmätku. Sledujme tie kroky, zmätok je strach a tak viera je strach.

 

 

 

Veriť môžem napr. sebe či životu a tak. Napr. u športovcov je viera, sebavedomie minimálne polovica úspechu. Ale viera duchovná je ako väzenie, ktoré nás tu drží. Je príčinou drvivej väčšiny utrpenia a zaostalosti sveta. Niektorí sa domnievajú, že tí majstri sa odvolajú na Budhu či Ježiša preto, že majú rovnaký prežitok. Realizácia je sebaklam, môžem byť majster meditácie, ale aký zmysel má to učenie, ak mám stále strach, lebo nie som slobodný od autority? Je to potom sebaklam. Každý z týchto majstrov sa odvoláva na Budhu či Ježiša. No nemôžem sa odvolať na niečo viac ako som ja sám, lebo práve týmto utvrdzovaním sa v niekom väčšom ako ja, si potvrdzujem to, čo nežijem - preto sa odvolávam na nich. Ak pravdu žijem, nie je v tom miesto pre Budhu. Je len krása pravdy a nič viac. Ak je v tom utvrdzovanie sa a odvolanie sa na Budhu, alebo na iné autority, už v tom nie je môj prežitok, už v tom nie je pravda. Potrebuje Budha Budhu? 

 

 

 

Takže títo majstri, sú rovnakí ľudia ako ja či ty a tiež majú slepú vieru, teda idú si len svoj ego-trip. Pravda je pravdepodobne komplexná, neohraničená, nadľudská vec a preto guru či človek ju nemôže obsiahnuť, ak je stále zaseknutý v sebe. Strach a ľudská sebastrednosť vie obsiahnuť len prekrútenú pravdu, ktorá je sebaklamom. Takže skrze tohto odvolávania sa guruov na Ježiša a Budhu atď zistíš čo je sebaklam. Je to mocný nástroj. Ak zistím, že verím len preto, lebo som zmätený, teda mám strach, stane sa táto úroveň poznania dôležitejšou, ako nejaký Ježiš a tak si automaticky ďalej za tým. Prekročil si celú históriu strachu v tomto smere. Ježiš sa stane nepodstatným. Ty si niekde psychicky ďalej a toto je oveľa dôležitejšie ako Ježiš. A kde nie je Ježiš, nie je ani Budha a nie je ani iná autorita, ktorej by si veril. To znamená, že si sa v istom zmysle vyslobodil.

 

 

 

Človek odjakživa tvoril systém, ktorý bol a je založený na naivnej slepej viere. Všetko je súčasť systému dá sa možno povedať. Sú to len vykonštruované ideológie, je to guláš navarený od nezmyslu po čiastočné pravdy a vo výsledku je to len ďalšia pasca, nejaká abstraktná idea. Pravda je nepodstatná - ak odhodím moju pravdu, aj keď je prevažne pravdivá a ostanem takto obnažený, že ostane iba a len moje správanie sa, tak toto je podstatné. A nie nejaká pravda, podstatný je tento môj prejav, prejav Ja. Ako si beriem veci osobne, ako sa urážam, odsudzujem, hnevám, útočím, nepočúvam, ako to obraciam, ako viem všetko lepšie atď. Pravda o mne je úžasný objav. Takže reakcia je merítko, nie duchovno, ale obyčajná moja reakcia. Ide o vnímanie svojich akcií, reakcií, ide o úprimnosť a uvedomenie. A tak pravda o mne je dôležitejšia ako pravda o bohu, vesmíre či iných teóriách. A pravdepodobnosť ukazuje, že práve cez zmenu Ja sa zmení svet, že skrze zmenu ľudského Ja sa objavia pravdy o vesmíre, bohu a pod. Z istého uhla pohľadu je všetko na úrovni abstraktnej idei a tak jediná skutočnosť je prejav Ja. Zmena musí byť na začiatku a nie postupne na konci, to by bol zase iba pohyb túžby a sebaklamu. A tak ide len o moje chovanie sa. Moje reálne správanie sa - prejav je merítko, toto je kľúč spirituality, ktorej podstata je skrytá v bežnom živote, vo mne. 

 

 

 

Treba sa seba pýtať - je to skutočné a žijem to, alebo sa len hrám s ideami? My ľudia princípom viery fungujeme tisícročia a túto absolútne jednoduchú vec nechápeme. Jedna viera stojí proti druhej, jeden systém proti druhému a tak je svet celý rozdelený. V tomto rozdelení je hlboká nevedomosť, úbytok vitality, bolesť a to nám bráni v psychickom pokroku. Vo viere už je všetko predložené a tak sa vôbec nehľadá, lebo už sa všetko vlastne vie. Všeobecne ide o to vnímať život ako jeden celok. Kvalita ľudského života ako celku nezodpovedá tomu, že tu mal niekto niekedy pravdu, lebo už dávno by bol iný svet. A možno to takto nie je, možno je to trochu alebo úplne inak, kto vlastne vie? 

 

 

 

No ak prekročím vieru, tak zistím, že som v stave „neviem“. Toto nevedenie je začiatok inteligencie. Pravdepodobnosť ukazuje, že tento stav nevedenia , ak k nemu ako ľudstvo prídeme, tak tento stav mysle nás vyvedie z tohto balastu Ja. Sme tu jeden pre druhého, nikto nie je viac. Každý má nejakú danosť, niečo v čom je prirodzene dobrý. V nás samých bude pokrok, jeden príde na to, druhý na niečo iné a spolu dokopy sa posunieme k tajomstvám vesmíru, života a mysle, čo je jeden celok. Prestaneme veriť a začneme vedieť a vidieť. Spojíme sa v mene pravdy, dobra, pokroku, záujmu a táto vitalita prinesie svoje ovocie. To ale nie je možné pokiaľ sme rozdelení vierami, ktoré si udržiavame.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.